3. Brahmariši Dévraha Baba – Mistr duchovní lásky a jógy

S Dévraha Babou – legendárním jógínem známým po několik generací – mi už nebylo dopřáno setkat se tváří v tvář.

Odešel z tohoto světa v metuzalémském věku téměř 170 let v roce 1990, těsně předtím, než jsem se v Indii objevil.

Přesto však za nějakou dobu k jednomu pozoruhodnému setkání došlo. V planinách za Varánásí jsme v roce 1995 spolu s Gejzou Timčákem doputovali k místu, kde sídlí Hamsa Baba, velký sidha jógín, který s Dévraha Babou žil přes 50 let a do jehož těla se podle mnohých Dévraha Baba po své smrti „převtělil“.

Setkání s Hamsa Babou bude náplní příští části seriálu. Dnes se vrátíme do sedmdesátých a osmdesátých let, kdy měl Gejza Timčák to štěstí, že se s Dévraha Babou několikrát setkal. Dnešní část bude tedy věnována portrétu této velké duchovní osobnosti prostřednictvím jeho osobních dojmů a zážitků.

 

Ivo Sedláček

 

Dévraha Baba – alebo formálnejšie Brahmariši Jogirádž Šri Dévraha Baba – bol postavou, ktorú v Indii poznali iba niektorí šťastlivci, pretože žil veľmi asketicky a mimo nápor masového záujmu. Jeho sádhana patrila medzi klasické – prísne a úspešné. Bol to jednen z mála tých jogínov, ktorí síce išli cestou bhakti jogy, ale pritom zmapovali aj skúsenosti ostatných smerov jogy. To, čo však bolo na ňom najpríťažlivejšie bolo jeho láskou prekypujúce srdce a ochota pomôcť na Ceste tým, ktorí o to stáli. Mal pomerne málo blízkych žiakov, a jeden z nich, ktorému daroval svoj obrovský ášram pri Vindhjáčale – Hamsa Baba, je tiež mimoriadnou osobnosťou.

Jeho ášramy sú síce relatívne veľké, ale boli budované akoby s víziou budúcna – veľké pozemky, budovy a málo ľudí. Samotný Dévraha Baba býval vždy na vyvýšenej drevenej konštrukcii, kde mal jednu vetchú trstinovú izbietku a malú verandu. Verandičku pre „styk s verejnosťou“ a izbietku pre všetko ostatné. Zato na úrovni duševného silopoľa ho bolo možné vnímať na stovky metrov. Od návštevníkov nikdy neprijímal nič iba ovocie (ktoré hneď porozdával prítomným) či jedlé korienky a hľuzy alebo kvetinové garlandy (ktoré tiež o chvíľu rozdal). Od zámožných stúpencov niekoľkokrát počas svojho požehnane dlhého života prijal pozemky pre ášramy resp. prostriedky na budovanie budov ášramov. V ášramoch konali sádhanu jeho vybraní žiaci, a pravdepodobne lokality pre ášramy vyberal tam, kde vedel z vlastnej skúsenosti, že je to optimálne miesto pre sádhanu. Nezriedka sú to miesta (napr. v Bhagdevari, neďaleko Vindhjáčalu), kde predtým žili starí jogíni. Energetické stopy jeho sádhany sú dodnes silne vnímateľné.

Dévraha Babu som stretol prvýkrát začiatkom roku 1977, počas svojej prvej ceste do Indie. Boli to romantické časy, keď už to bolo malým zázrakom, že spolu s Petrom Mišíkom sme mohli vyhovieť pozvaniu Aviyogi Surena Goyala navštíviť vtedajšiu Maha Kumbha Melu v Illahabade – prastarú púť na miesto, kde mýtických dobách padli na zem kvapky nápoja nesmrteľnosti. Nakoľko sme cestovali trasou nemajetných (cez ZSSR, Afganistan a Pakistan), stíhali sme iba záverečné vyvrcholenie Kumbha Mely. Prišli sme tam ako skupinka šiestich nadšencov – Suren Goyal, jeho sestra, pani Mösslerová a Christiana Steindl – ktoré boli známe Surena z dôb jeho jogových pobytov v Nemecku. Ubytovaní sme boli v ášrame Prabhúdatta Brahmačariho, ďalšieho bhaktijógina s obrovskými znalosťami jogy. Bol to on, ktorý privolal našu pozornosť na Dévraha Babu: „Keď ste tu, mali by ste vidieť Dévraha Babu na brehu Gangy“, riekol jeden večer, keď po prednáške pozvaných jogínov v čerstvo vymurovanej hale jeho ášramu sa chvíľu rozprával so Surenom. Na druhý deň predobedom sme sa vydali spolu s mladým pobočníkom Brahmačariho k Devraha Babovi. Keď sme došli k jeho „chyžke na stračích nohách“ boli tam stovky ľudí. Slnko pražilo a Dévraha Baba sa podľa slov jeho žiaka s dlhou bielou bradou stojaceho pod chyžkou, práve stiahol z verandy. Nejaké hodiny nebude dostupný. Bolo mi to ľúto, keď sa Suren usmial a povedal – tomu je ľahká pomoc: treba len začať polohlasne spievať mantru Šri Rám džaja Rám. Začali sme – a naozaj, behom niekoľkých minút sa spod chládku tieňa chyžky k nám pohol žiak Dévraha Babu a povedal – Baba vás prijme, poďte. Boli sme od chyže asi na 100 metrov, okolo nás živý džavot Indov – nebolo to fyzicky možné počuť nás. Dévraha Baba však mal našťastie aj iné uši ako fyzické.

Po chvíli sa objavil v rákosových dverách Dévraha Baba. Útla postava „odetá iba do priestoru“, sivé pospletané vlasy, štedrá sivá brada, výrazný nos, mohutné obrvy a láskyplné oči. To bolo to, čo človek v prvé okamihy vnímal. Poposunul sa akoby vraňou chôdzou po verandičke a usadil sa pri jej okraji. Dévraha Baba najprv hodil niekoľko pomarančov prítomným Indom, ktorí sa ozlomkrky predbiehali, aby mohli schytiť lietajúce ovocie – bolo na ňom požehnanie Babu. Tým sa tesne pri jeho chyžke uvoľnilo miesto a povolal nás tam. Keď sme mu cez Surena začali klásť otázky, odpovede ktoré prišli boli originálne a pramenili z vnútornej skúsenosti. Suren sa začal pýtať na pranajamu. Baba podal výstižný výklad princípu a potom povedal nečakanú vetu: „Ak chcete spoznať pranajamu, pozrite sa na mňa“. Táto prekvapivá odpoveď pritiahla môj pohľad na neho a hľa – pozdlž chrbtie som naraz začal cítiť striedavý pohyb dvoch mohutných stĺpov energie. Aha, ídá a pingala, svitlo mi. Ale ako to funguje, spytoval som sa sám seba. Pozrel som iným smerom. O chvíľu sa pocit stlmil. Pozrel som späť na Babu a pocity sa s plnou intenzitou vrátili. Pritom Devraha Baba už hovoril s inými ľuďmi o inej téme. Baba nás zrejme prijal do svojej láskyplnosti, lebo ešte vyše hodiny nám odpovedal na naše otázky. Zdalo sa dokonca, že sa nám potešil, lebo Surenovi poznamenal – „aké to osvieženie rozprávať sa s vami o joge po tých nekonečných otázkach návštevníkov o ničom…“. Indovia sa ho totiž najčastejšie pýtali na banality: dávali „veľké otázky“ za ktorými chýbala kapacita porozumieť odpovedi, pýtali požehnanie na svoje svetské aktivity, pomoc pri bežných veciach života – ako keby nestáli pred jedným z najväčších postáv živej jogy.

Keď sme chceli vidieť pravú khečari mudru, obrátil sa na svojho žiaka – zavolajte toho hathajógového Mahatmu! O chvíľu tam stál človek s bledou, hladkou pokožkou, s trochu ospalým pohľadom, ktorý otvoril ústa a videli sme ako vnára svoj jazyk hlboko do hrdla. Ukázal nám aj rôzne variety nauli a ďalších cvičení. Keď Mahatma odišiel, Baba sa začal rozprával so Surenom a tak som sa mohol trochu stiahnuť do tieňa. Sadol som na mäkký piesok brehu Gangy a uvedomil som si, že konečne som stretol skutočného jogína. Šanca, ktorá sa tak skoro nemusí opakovať. V duchu som sformuloval svoje otázky týkajúce sa jogovej praxe a adresoval ich Babovi. Nebol som totiž nadšený svojim pokrokom po skoro 20-ich rokoch cvičenia. O chvíľu som mal zvláštny pocit, že ma začína v sebe zahrňovať akési mäkké, skôr teplé ako chladivé silopole. O ďalšiu chvíľu som mal pocit, že moje otázky sa rozplynuli. Nikde som ich nevedel už nájsť. Na ich miesto prišiel pocit nový – akýsi neviditeľný „tunel“ alebo „cesta“ po ktorej som sa mohol vydať. Bol to ťažko popisateľný pocit. Po chvíli „letu“ naraz však prišiel pocit „strachu“ – k tomu, aby som išiel ďalej, bolo potrebné zanechať za sebou všetko, skutočne všetko, čo človek poznal, včítane „seba“. „Poď“ nabádal ten prúd. V tej chvíli som však „strach z neznáma“ nevedel prekonať. „Nič to“, naznačoval prúd, ale v hĺbke môjho vnútra sa objavia nespokojnosť – „nezužitkoval si šancu“. Skúsil som to znovu, ale cesta nie a nie sa otvoriť znovu. Po nejakom čase som sa povynáral, otvoril oči a videl, ako sa Baba zhovára s domorodými návštevníkmi. Moji spoločníci sedeli na piesku a zrejme meditovali. Keď sme odchádzali, purna pranam (úplné prestretie sa pred niekým) bolo to najmenej, čím som vedel vyjadriť svoje pocity voči Dévraha Babovi. Večer som zožal kritiku od Christiany. Čo sú to za starobylé formality! Ak je skutočným majstrom, mal by vedieť čo, kto potrebuje a pomôcť mu. Je to jeho funkcia, hovorila. Všetci muži sme jej oponovali. Pritom aj ona mala svoj problém – pri meditácii sa jej v bhrúmadhji objavil pocit tepla namiesto chladu a strašne ju to rušilo. Snažili sme sa ju presvedčiť, že Baba rieši iba problémy, ktoré mu človek predloží, ale nadarmo. Čakala na Babovu iniciatívu. Nasledujúce dni sme chodili v Dévraha Babovi meditovať a občas sa niečo spýtať. Reč však bola u neho zbytočná. Rozumel nám lepšie ako my sami.

Prišlo posledné ráno nášho pobytu. Ešte sa iba brieždilo, keď sme sa vybrali úzkou piesčitou uličkou ku Gange. V priestore sa trblietali milióny svetielok a lampášov stanových táborov náboženských organizácií, ášramov, výpomocných organizácií aj jednotlivcov vybudovaných popri Gange. Doznievali zvuky bhadžanov z „poľných ášramov“ vybudovaných na čas Kumbha Mely a chrámikov. S majestátnou Gangou po našej ľavici sme tíško kráčali v poddajnom piesku. Slnko ospalo vstávalo a až vtedy sme si uvedomili, že obrovské stromy, popod ktoré sme kráčali sú plné mohutných, odpočívajúcich supov. O chvíľu sme boli na voľnom priestranstve príbrežnej časti Gangy. Vstávajúce slnko vykreslilo oranžovú auru okolo domčeku Dévraha Babu. V našich mysliach sa prevaľovali dojmy a myšlienky o tom, že sme našli človeka, ktorý dosiahol cieľ jogy a teraz sa od neho musíme vzdialiť na tisíce kilometrov. Pri chyžke Babu ešte nebol nijaký návštevník. Sedel na verandičke a začal rozhovor. Keďže Suren nám kryl chrbát u Prabhúdatta Brahmačariho (mohlo sa to zdať byť neúctivé bývať u neho a chodiť sústavne k inému jogínovi), stal som sa hovorcom ja. Tlmočil nám jeho bradatý žiak. Keď som mu povedal, že je to posledný deň nášho pobytu na Kumbha Mele, zdalo sa, že zosmutnel. A to skutočne musíte už ísť? Žiaľ áno, hovorili sme. Bolo to zvláštne. Päť cudzincov, ktorí pri tých stovkách návštevníkov naozaj veľa neznamenali, evokovalo v ňom taký silný tok láskyplnosti, že sme sa rozcitliveli. Baba siahol do svojich tajných zásob a začal nám dávať ovocie a sladké korene ako deťom, s ktorými sa dlho neuvidí. Potom ale začal s otázkami on. Odkiaľ vlastne ste (doteraz sa na to nepýtal)? Vykladať o Československu bolo v Idnii obyčajne zbytočné a tak sme hovorili „Jorop“, čo pre Inda znamená Európu. Pokýval hlavou. A dá sa voda riek piť v časti, kde bývate? Táto otázka ma prekvapila. Jednak preto, lebo som nečakal otázku týkajúcu sa stavu životného prostredia a jednak lebo som si predstavil, že by som mal piť vodu z Hornádu. Usmial som sa a riekol – nuž piť sa dá, ale následky by boli neblahé. Prečo? Je to veľmi znečistená voda. Toto ho znateľne zarmútilo. To je nedobré, nedobré, opakoval a v očiach mu bolo vidieť akúsi starosť o nás, ktorí žijú a snažia sa ísť cestou jogy v takomto kontaminovanom životnom prostredí. Potom nám až pripomenul dôležitosť cvičenia a vnútornej angažovanosti v ňom. Nakoniec zmĺkol a my sme si sadli k poslednej meditácii. Ak človek sedel pri Babovej chyžke, časť pozornosti musel venovať prípadnému zvuku dupotu nôh. Ak totiž začal pohadzovať pomaranče a iné dobrôtky prítomným, Indov to privádzalo k obrovskej aktivite. Každý chcel mať ovocie. Vlastne všetko čo je/bolo Dévraha Babove alebo čoho sa dotkol, bolo pre Inda požehnaním a teda želateľným. A tak, keď som naraz započul známe dupotanie nôh, urýchlene som ťahal svoje vedomie na povrch – Indovia v taký čas nie veľmi dbajú nato po čom stúpajú. Keď som otvoril oči, vidím, že Christiana sedí so žiariacimi očami a má v ruke pomaranč. Keď som podišiel k ostatným, pýta sa ma – videl si? Nie, čo? Vysvitlo, že konečne vedela premôcť svoj model „povinností jogína“ a predostrela Dévraha Babovi svoj meditačný problém. V tej chvíli ju presne na tom mieste, kde mala hrejivý pocit zasiahol pomaranč hodený Babom a hrejivý pocit sa premenil v chladivý. Problém bol vyriešený. Okrem jogovej stránky a toho, že vlastne Babova intuícia predbehla Christianinu myšlienku, však bolo zaujímavé aj to, ako ju mohol Baba z tej diaľky trafiť tak presne. Sedela vzdialená od neho na viac desiatok metrov. V tento deň purna pranam pre nikoho z nás nebol problémom.

Keď sme odchádzali, bolo nám clivo. Cítili sme sa ako keď musíme opustiť svojich najbližších. Mňa potom ale ešte môj dobrý osud priviedol k Dévraha Babovi v roku 1980, keď som bol dlhší čas opäť v Indii. Bola jar a v Prabhútadda Brahmačariho ášrame nám povedali, že Dévraha Baba je na dobu Holi (indické „Veľkonoce“) vo Vrindávane, mieste, kde Krišna prežil svoje legendárne detstvo. Tentoraz naša skupina bola štvorčlenná. Okrem Surena a jeho sestry tam bol aj Janka Jablonská, ktorej jedinej sa z väčšej skupiny záujemcov nakoniec podarilo do Indie prísť na obligátnych 6 týždňov (povolenie 4 týždne, škrípajúce predĺženie na konzuláte 2 týždne). Keď sme sa spolu s Prabhúdatta Brahmačarim vybrali za Dévraha Babom bolo už poobede. Prešli sme riekou Yamuna, ktorá podobne ako Ganga pomaly pochováva krásne príbrežné chrámy pod svoj piesok, a kráčali pozdĺž jej brehu. Náhle som pocítil silné silopole, ktoré je vlastné miestam kde žijú či žili veľkí jogíni. Dévraha Baba je nablízku, vydýchol som si. Naozaj, po asi pol kilometri sme uvideli jeho vyvýšený domček a obďaleč stan vojakov, ktorých zrejme miestna samospráva určila pre ochranu pokoja miesta (Dévraha Babu si predstavení Vrindavanu nesmierne vážili). Hneď nás spoznal a hovoril – ach, ale minule ste boli v inej zostave! A na chvíľu veci boli zas tak, ako na Kumbha Mele pred troma rokmi. Jeho mohutná láskyplnosť nás ovila a posilnila. Srdečne sa porozprával s Prabhúdatta Brahmačarim, ktorého vždy prehlasoval za „svoje druhé ja“. „Ja som nič nenapísal, ale Brahmačariho knihy sú ako keby som ich písal ja“, hovorieval. Prabhúdatta Brahmačari napísal do 150 zväzkov kníh, ktoré sa týkali najmä bhakti jógy. Keď zapadalo Slnko, jeho pobočníci nás poprosili, aby sme ukončili návštevu – Baba sa ide okúpať do rieky, a pritom je vždy rád sám. So smutno-radostným srdcom sme sa rozlúčili. Bolo to moje posledné stretnutie s ním.

Koncom osemdesitich rokov sa už Dévraha Baba vnoril do seba. Aj keď neprestal byť aktívnym, komunikovali s ním iba jeho blízki. Jeho chyžky vo Vrindavane, Illahabade, Vindhjáčale či blízko staničky zvanej Dévraha Baba Road sa stali štartovacou dráhou pre jeho mahasamádhi, do ktorého sa vnoril skoro v jeden čas s o mnoho „mladším“ svojim alter egom Prabhúdatta Brahmačarim, ktorý mal iba 108 rokov. Po jeho a Brahmačariho úmrtí, odchodu Ánanda Mai Ma, svámiho Nirvánandu, Ašišánandu či Mastaram Babua – veľkých jogínov, ktorých som poznal – svet sa zdal byť prázdnym. V roku 1995 som sa opäť vydal do Indie hľadať novú generáciu jogínov, ktorí nutne museli prísť pomáhať ustanoviť sanátana dharmu na tejto zemi. Spolu z Ivom Sedláčkom sme stretli aj dvoch jeho žiakov: mladistvého a energetického Hamsa Babu a utiahnutého svámi Ráma Vairági Dása (zvaného Vairági Baba). Zaujímavá bola aj návšteva Dévraha ášramu vo Varanasi – je plný sannjásinov klasického typu so žiarivými očami a otvoreným srdcom. Dévraha Baba „prešiel iba z jednej izby do druhej“, ako raz hovoril šri Rámakrišna. Jeho vplyv je poznateľný aj dnes, skoro desaťročie po jeho smrti.

Gejza M.Timčák